Etika antikoncepcie
Základné princípy
Regulácia reprodukcie sprevádza ľudský druh od jeho vzniku, s rozvojom civilizácie sa jej metódy stávajú sofistikovanejšími. Antikoncepcia je nutná na zachovanie existencie Homo sapiens.
Moderný pohľad zaberá antikoncepciu do širšieho rámca ľudských práv. V roku 1968 na konferencii v Teheráne bolo prijaté, že „rodičia majú základné ľudské právo slobodne a zodpovedne určovať počet svojich detí a časový odstup medzi nimi“. I. svetová populačná konferencia (Bukurešť 1974) zdôraznila, že potenciálnym rodičom „ma byť dostupný dostatok informácií a prostriedkov, aby tak mohli urobiť“. V Medzinárodnom roku dieťaťa (1979) bolo konštatované, že dieťa má právo „narodiť sa ako dieťa chcené, ktorého príchod na svet rodičia plánujú“.
Medzinárodná spoločnosť plánovaného rodičovstva (IPPF) formulovala svoje stanovisko v roku 1990, okrem iného v zásade, že „spoločnosť musí podniknúť všetko, aby sa zabránilo neplánovanému tehotenstvu, predovšetkým dôkladnou sexuálnou výchovou a dostupnosťou antikoncepcie.“
Medzinárodné dohovory sa teda zhodujú v postoji jasne proantikoncepčnom, to však nie je samoúčel, ale prostriedok na zabezpečenie základných ľudských práv rodičov a detí.
Antikoncepcia a interrupcia
Interrupcia sprevádza ľudskú spoločnosť ako jeden z jej najkontroverznejších výdobytkov. Moderné dejiny dostatočne presvedčivo ukazujú, že rozsah používaných moderných spoľahlivých antikoncepčných metód a rozsah interrupčnej praxe sú veličiny nepriamo úmerné. Nie je nutné chodiť ďaleko. V Československu (podobne ako v ostatných socialistických štátoch) bol liberálny interrupčný zákon zavedený v roku 1957, teda ešte pred tým, než sa stali dostupnými moderné antikoncepčné metódy. Počet umelých prerušení tehotenstva stále stúpal až do roku 1990 – v týchto rokoch už boli na trhu moderné prípravky kombinovanej hormonálnej antikoncepcie aj vnútromaternicových teliesok, generácie žien však boli skôr navyknuté používať tradičné metódy (coitus interruptus bol najpoužívanejšou antikoncepčnou metódou) a prípadné nehody riešiť ľahko dostupnou interrupciou, sexuálna výchova a propagácia antikoncepcie neexistovala. Po roku 1990 nastúpila na trh plejáda nových antikoncepčných prostriedkov, uskutočnilo sa preškolenie gynekológov a na novú úroveň sa dostala osveta. Odvtedy zaznamenávame prudký nárast užívateliek antikoncepcie, sprevádzaný rovnako strmým poklesom počtu interrupcií, zatiaľ na necelú tretinu počtu z roku 1990.
Na západe boli interrupčné zákony liberalizované až v 80.rokoch, teda už v čase, keď sa ženy naučili používať modernú antikoncepciu. Preto počet interrupcií nedosiahol nikdy takých hodnôt ako na Východe. Súvislosti sú však viditeľné aj tu. Vždy, keď z akýchkoľvek dôvodov stúplo dočasne užívanie bariérových metód antikoncepcie, ktoré sú menej spoľahlivé (následkom propagácie „bezpečného sexu“ alebo následkom obáv z vedľajších účinkov antikoncepcie), bolo to sprevádzané vzostupom počtu interrupcií.
Či chceme alebo nechceme, moderná antikoncepcia zostáva jedinou známou cestou, ktorá je v redukcii počtu interrupcií úspešná. Reštrikcia interrupcií nie je alternatívou, pretože počet umelých prerušení tehotenstva neznižuje, len ich presúva do ilegality so všetkými zdravotnými, sociálnymi a právnym dôsledky.
Antikoncepcia a cirkev
Katolícka cirkev nie je proti antikoncepcii, ale preferuje sexuálnu abstinenciu a pripúšťa používanie iba jedinej antikoncepčné metódy a síce periodickej abstinencie. Na tom nič nezmenilo ani to, že v roku 1965 Pavol VI. poveril štúdiom antikoncepcie mimoriadnu Pontifikálnu komisiu. Väčšina členov komisie odporučila zmenu cirkevného učenia v zmysle súhlasu s niektorými metódami modernej antikoncepcie, Pavol VI. to však neakceptoval a namiesto toho vydal encykliku Humanae Vitae, ktorá jednoznačne potvrdila periodickú abstinenciu ako jedinú možnú antikoncepčné praktiku. Tento postoj potvrdil Ján Pavol II. v inštrukcii Familiaris consortio v roku 1981.
Možno ťažko niečo namietať proti tomu, že katolícka cirkev preferuje jednu z metód ochrany pred nežiaducim otehotnením, ak učí pravidlám tejto metódy a vychováva k ich dodržiavaniu. Praktické výsledky však nie sú dobré, reálna spoľahlivosť periodickej abstinencie je veľmi vzdialená teoretickej spoľahlivosti; dôkaz, že len málo prevádzkovateľov tohto postupu je schopných alebo ochotných jeho pravidlá dodržať.
Pozícia katolíckej cirkvi sa stáva odsúdeniahodná tam, kde dehonestuje ostatné antikoncepčné techniky za použitia argumentov, ktoré možno označiť len ako lož. Tvrdenie, že moderné antikoncepčné metódy vyvolávajú potrat, alebo vypisovanie vymyslených zdravie ohrozujúcich rizík sa stále vyskytujú a dostávajú sa aj do tlačovín ovplyvňujúcich laickú populáciu. Pozícia amerického teológa, ktorý hovorí: „Musíme sa oslobodiť od dvoch príšerných klamov moderného sveta: 1. že antikoncepcia je riešením potratov; 2. že sexuálna výchova bez zreteľa k hodnotám môže zmenšiť počet potratov alebo im zabrániť“ vedie vo svojich dôsledkoch k nárastu práve toho konania, ktorému chcel zabrániť.
Postoje nekatolíckych cirkví k antikoncepcii sú liberálnejšie a moderné metódy antikoncepcie zvyčajne pripúšťajú.
Antikoncepcia a lekár
Regulácia reprodukcie je, ako všetko, čo sa týka sexuality, zaťažená početnými viac či menej nevedomými konfliktami a problémami. Všetci sme tak či onak ovplyvnení dvoma tisícročiami kresťanstva. Všetci máme Superego, čo sú vlastne internalizované zákazy, ktorým nás učili rodičia. Všetci máme sklon podliehať magickému myslenia a tzv. „skúsenostiam“. Lekár však má byť vyškolený tak, aby sa bol schopný od týchto vplyvov v čo najväčšej miere odpútať a naplniť tak príkaz zákona, totiž postupovať lege artis, t.j. podľa poznatkov a názorov súčasnej lekárskej vedy.
Je nutné si priznať, že práve v oblasti antikoncepcie sa tak nie vždy deje. Odporúčania lekárov, predovšetkým (ale nielen, bohužiaľ) negynekológov, sú často ovplyvnené skôr ich „presvedčením“, „názorom“, „skúsenosťami“ alebo ideológiou ako ich znalosťami vedeckej medicíny. Dokonca i v učebniciach sú bežne uvádzané údaje, ktoré sú zastarané, prekonané, nesprávne. To pokladám za problém nielen odborný, ale aj etický. Lekár je – domnievam sa – povinný poskytnúť žene fakticky správne informácie a z nich vyplývajúce odporúčania; a ak je jeho osobný názor s tým v rozpore, mal by ho prezentovať na vedeckých konferenciách, a až po tom, čo bude prijatý odbornou verejnosťou, ho predkladať svojim klientkam.
Antikoncepcia prerástla v samostatný odbor, prelína však ostatné odbory natoľko, že nezostáva, než aby sa každý lekár zoznámil aspoň s jej princípmi; inak riskuje poškodenie svojich pacientok, či už v dôsledku komplikácií v podobe nechcených gravidít alebo v dôsledku komplikácií vzniknutých z interferencie použitej antikoncepčnej metódy a konkrétnych zdravotných problémov ženy.
Právna problematika antikoncepcie
Aj keď antikoncepcie nesleduje liečebný cieľ, dopadajú na ňu všeobecné ustanovenia o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Z nich zásadná je požiadavka postupovať „v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy“, t.j. lege artis. Lekár je ďalej povinný informovať o spôsobe užívania, miere spoľahlivosti a možných komplikáciách, je však povinný informovať o nich správne. Uznáva sa, že žena má právo na poskytnutie antikoncepcie, ak je to v súlade s postupom lege artis. Ak by lekár odmietol alebo kontraindikoval antikoncepciu na základe svojich osobných postojov, dopúšťal by sa postupu non lege artis a teda porušenia zákona.
Antikoncepcia predstavuje zdravotný výkon, o ktorom rozhoduje iba sama žena, a ktorý pochopiteľne podlieha povinnej mlčanlivosti (takže aj napr. manžela alebo rodiča možno informovať len s jej súhlasom).
Zložitejšie môže byť situácia u neplnoletých dievčat. Všeobecne sa uznáva, že súhlas s predpisom antikoncepcie môže vyjadriť aj sama maloletá. Komplikovaná a právne nejasná je len situácia, keď rodičia neplnoletého dievčatá žiadajú informáciu, či ich dcéra užíva antikoncepciu. Aj keď ide o prípad skôr umelo vykonštruovaný ako reálny (rodičia by museli poznať gynekológa, ktorý antikoncepciu predpísal, a toho môžu poznať len od dievčaťa samotného), právnická literatúra pripúšťa oba výklady (t.j. informáciu poskytnúť alebo odmietnuť z poukazom na povinnú mlčanlivosť), podľa individuálneho posúdenia lekára.
Veľmi komplikovaný je prípad, keď so žiadosťou o antikoncepciu prichádza dievča mladšie ako 15 rokov. Problém spočíva v tom, že trestný zákon pozná špeciálnu skutkovú podstatu trestného činu „neprekazenia trestného činu“, ktorého sa dopustí i ten, kto neprekazí prípravu alebo páchanie trestného činu pohlavného zneužívania. Lekár, ktorý predpíše antikoncepciu dievčaťu mladšiemu ako 15 rokov, sa tak dostáva do právne veľmi chúlostivého postavenia. Na druhej strane je jasné, že keď také dievča súloží, je určite lepšie, keď je aspoň antikoncepčné zaistená. Niektorí gynekológovia hľadajú cesty, ako jej antikoncepciu poskytnúť, a ak sa lekár iného odboru dozvie, že takáto dievča antikoncepciu užíva, mal by svojho kolegu podporiť.
Pokiaľ sa týka žien zbavených svojprávnosti, dáva súhlas s antikoncepciou súdom ustanovený opatrovník. Ak ide o ženu s duševnou poruchou, ktorá nie je zbavená svojprávnosti a kde o antikoncepcii žiada rodina, bude záležať na individuálnom posúdení lekára.
Ak spôsobí antikoncepciou škodu, postupuje sa podľa všeobecných zásad ako pri iných úkonoch liečebnej preventívnej starostlivosti. Lekár sám zodpovedá za škodu vzniknutú v dôsledku postupu non lege artis.
Zodpovednosť lekára alebo výrobcu za zlyhanie antikoncepcie uplatniť nemožno, narodené dieťa nie je možné pokladať za škodu. Nemožno uplatniť ani úhradu nákladov na interrupciu (zlyhanie dlhodobých metód antikoncepcie, ako sú vnútromaternicové telieska, sa uznáva ako zdravotný dôvod na interrupciu, ktorá je potom zadarmo; pri užívaní tabliet nemôže žena preukázať, že k zlyhaniu nedošlo následkom jej chyby).