Vývoj antikoncepcie

Biologický mechanizmus regulácie reprodukcie Homo sapiens

Človek múdry (Homo sapiens) je biologický druh, ktorý sa – zásluhou rozvoja mozgu – úplne jedinečným spôsobom vzdialil svojim príbuzným, hoci jeho genetická podobnosť, predovšetkým so šimpanzom, je obrovská (98,5% genetická totožnosť). Ľudské mláďa sa rodí neobyčajne nezrelé a je veľmi dlho, oveľa dlhšie ako mláďa iných primátov, úplne závislé na starostlivosti matky. To je veľká fylogenetická prednosť, ktorá umožňuje, aby boli vrodené inštinkty nahradené učením, čo je oveľa výhodnejšie a flexibilnejšie.
Úplne závislé ľudské mláďa predstavuje veľkú záťaž pre tlupu lovcov – zberačov, ktorá ťahá lesostepou, tlupa si môže dovoliť len obmedzený počet takýchto príťaží ak to nemá ohroziť jej samotnú existenciu. Musí teda existovať nejaký prirodzený mechanizmus, ktorý reprodukciu limituje, nejaké prirodzené antikoncepčné opatrenie. Túto reguláciu reprodukcie zaisťuje u primitívneho človeka dojčenie. Jeho zásluhou sa človek vyvinul ako extrémny K- druh, t.j. druh s malou reprodukciou a veľkou odolnosťou voči nepriaznivým vplyvom prostredia. Podľa analógie s kmeňmi Kung žijúcimi na Kalahari od doby kamennej doteraz, predpokladáme, že v dobe kamennej rodila ľudská samička raz za viac ako 4 roky.
Hormonálny mechanizmus, ktorým dojčenie zabraňuje ovulácii, je uvedený ďalej, k antikoncepčnému efektu laktácie je nutné, aby žena kojila často. Nezáleží teda na celkovom počte minút prisatia dojčaťa k prsníku, ale na počte jednotlivých epizód prisatí. Kungské ženy dojčia 40x denne. To je možné len tak, že vo dne nosí dieťa zavesené vo vaku na prsiach a v noci s ním spí.
Takýto životný štýl je možný iba v tlupe lovcov – zberačov. S rozvojom ľudskej civilizácie ženy začali frekvenciu dojčenie obmedzovať a následkom bola populačná explózia, ktorú ľudstvo prežíva už od staroveku. Človek mimoriadne rýchlo migroval a v krátkej dobe osídlil prakticky celú zemeguľu, s výnimkou úplne extrémnych prostredí. To takmer nemá medzi ostatnými druhmi obdobu.
Ľudská populácia dlho mala dosť priestoru na rast a dlho mohla zvyšovať svoju hustotu. Príležitostne bola decimovaná epidémiami a zvyšovanie počtu jedincov obmedzovala aj extrémna detská úmrtnosť.
S pokrokom lekárskej starostlivosti po druhej svetovej vojne nastal prudký pokles detskej úmrtnosti. Súčasne už boli miesta schopné osídlenia zaplnené. Zhruba od tej doby sa datujú problémy ľudstva spojené s populačnou explóziou a s ňou spojenými javmi, ako je vyčerpanie prírodných zdrojov, ekologické ničenie atď. Zhruba od tej doby si ľudstvo uvedomuje, že neriadené rozmnožovanie môže viesť akurát ku katastrofe, a že je potrebné objaviť a zaviesť mechanizmus, ktorý nahradí antikoncepčný účinok dojčenia, metódu, ktorá je svojej pôvodnej podobe nezlučiteľná so súčasným životným štýlom.
O modernej antikoncepcii sa často hovorí ako o „vymoženosti“, ktorá zaistila „oslobodenie ženy“. Snáď. Hlavný zmysel antikoncepcia je však iný, oveľa bazálnejší. Moderná antikoncepcia je potrebná na prežitie človeka ako druhu.

Dôsledky civilizačného hyperestrismu

Dojčenie je „prirodzená“ antikoncepčná metóda, to je však potrebné chápať vo všetkých aspektoch, nielen kladných, ale aj negatívnych. Dojčenie ako antikoncepcia nie je bez nepriaznivých vedľajších účinkov. Opakované mnohoročné obdobie laktačného hypoestrismu môže mať za následok zvýšené riziko rozvoja osteoporózy. Pre život lovcov – zberačov to nemá veľký význam, umierali okolo 50. roku života. K „prirodzenému“ životu človeka nepatrí obdobie po menopauze. (Človek je jediný cicavec, ktorý má menopauzu, ľudské ovarium je zrejme programované na predpokladanú dobu života ženy, t.j. maximálne 50 rokov). Prirodzené pre pravekú ženu bolo byť tehotná alebo dojčiť, praveká žena menštruovala iba výnimočne, ešte aj Biblia má menštruujúcu ženu za rovnako nečistú ako muža s kvapavkou a rituálne zákonitosti pre menštruujúce ženu a jej okolie sú veľmi prísne.
Keď žena obmedzila dojčenie, objavili sa pravidelné ovulácie a pravidelné menštruačné cykly. To je späté s novou „civilizačnou“ hormonálnou situáciou. V prvej polovici „prirodzeného“ cyklu vidíme úplne osobitnú hormonálnu situáciu, charakterizovanú vysokou hladinou estrogénov (predovšetkým estradiolu), ktorá nie je vyvážená zodpovedajúcim vzostupom progesterónu. To je situácia, ktorá sa u žiadneho cicavca v takom rozsahu neobjavuje a aj u človeka je to až civilizačná záležitosť.
Estrogény sú zaujímavé steroidné hormóny, ktoré majú veľa kladných vlastností, napríklad chránia pred osteoporózou (preto – na rozdiel od pravekých žien – vstupuje moderná žena do prechodu s normálnym množstvom kostnej hmoty, ktorá začína ubúdať až po nej). Sú to hormóny, ktoré všeobecne spôsobujú proliferáciu tkanív. Progesterón, ktorý v rovnakých cieľových tkanivách spôsobuje ich diferenciáciu, pôsobí ako akýsi „funkčný antagonista“ estrogénov. Civilizačný hyperestrismus, pravidelné dvojtýždňové opakovanie vysokej hladiny estradiolu pri nízkej hladine progesterónu, je v bezprostrednej súvislosti s mnohými ochoreniami, ba má priamo karcinogénny efekt – uveďme v tejto súvislosti aspoň karcinóm endometria, endometriózu, fibrocystickú mastopatiu, fibroadenóm prsníka, vaječníkové cysty.
To nie je všetko. Uprostred každého menštruačného cyklu nastáva ovulácia, ruptúra Graafovho folikulu, z ktorého sa vyplaví vajíčko. Každá ovulácie znamená pre povrch ovária traumu a je dobre preukázané, že celkový počet ovuláciou za život je najvýznamnejší faktor pre celoživotné riziko karcinómu ovária.
Moderná antikoncepcia sa tak stáva veľmi dôležitou nielen pre existenciu druhu Homo sapiens, ale aj ochranou pred vplyvmi civilizácie na zdravie ženy.